Popis
TAKTO KONČÍ JEDEN ŽIVOT…NÁŠ JÁNOŠÍK
Koľko z vás sa nahnevá na “škaredú a krutú” fotku…Koľko z vás si ju pozrie a prečíta príbeh?
Ak vás hnevá smutný obraz na monitore, ste presne ten, čo radšej ignoruje realitu len aby mal srdce na mieste. Neodvracajte zrak. Myslieť na Jánošíka a aspoň v duchu sa s ním rozlúčiť je už naozaj to najmenej, čo môžete dať úbohému zvieraťu, ktoré žilo a dožilo v priestoroch OZ.
Áno, aj to sa stáva. A oveľa častejšie, ako si chcete pripustiť. Zvieratá v združeniach a útulkoch umierajú bez okúsenia pocitu domova, zatiaľ čo časť ľudí lamentuje, ako zvieratá na ulici trpia a ďalšia časť zase funguje ako dodávateľ zvierat na ulicu. Nemusíte mačky zbožňovať. Nemusíte zbožňovať psov…ale nemôžete ignorovať utrpenie akejkoľvek bytosti. Nemôžete nepomôcť, keď máte možnosti. Však stačí málo. Tak málo…
Zase sme niekam dali kus nášho srdca. Zase z nás odišla veľká časť. Poviete si že to bola len mačka. Jedna z mnohých. Určite áno…ale my sme denne videli tú jeho túžbu niekam patriť. Každý deň vystrkoval hlávku z davu, aby sme si všimli práve a iba jeho…Aj keď sa snažíme všetko robiť podľa najlepšieho vedomia a svedomia, niekde to proste viazne…Vieme, že svet neprebuduje pár dievčat, ktorým sa mimochodom smejú, že sú bláznivé mačkárky… Verte tomu. Nie sme bláznivé. Len držíme otvorené oči a neodvraciame tvár, aj keď to často bolí. Robíme so slzami a cez slzy. Lebo odišiel Jánošík, ale vystriedal ho nový príjem Matias. Minerva. Čakajú ďalší. Často nás v telefóne zosmiešňujete a urážate, že len zberáme prašivé mačky lebo nemáme čo iné na robote. Už nemáme chuť sa hádať, kričať, presviedčať. Váš názor. Vieme svoje. Vieme, že by ste nezvládli ani jeden týždeň s našim tempom a našimi povinnosťami. A vieme, že nemáte na konte zachránené stovky životov.
Veľmi nás trápi, že Jánošík nám dôveroval, ale viac sme pre neho nedokázali urobiť… Mal všetku lásku sveta, stále sa im snažíme zveľaďovať priestor, ale nie je to ono. Nie je to domov. Hovoríte, ako sa u nás majú dobre…aký pekný výbeh majú…ale pozrite si foto. Vyzerá to, že sa má dobre? Áno, postihli ho zdravotné problémy, ktoré by schytal aj v domove. Ale nedožíval by v dave. Posledné spomienky by neboli priestory OZ a ambulancia. Čo už. Čas a svet beží ďalej. Čo sa z tohto naučíme? Čo vieme zmeniť? Asi si len uvedomiť, že toto bude mravenčia práca. Len vydržať a dookola vysvetľovať. Robiť to, čo považujeme za správne a dobré.
Jánošík bol pre nás všetkých veľký kamoš. Keďže mal veľké srdce a mal rád všetkých kolegovcov z Mačačárne, dovolíme si napísať jeho posledné slová. Sme si istí, že by povedal presne toto:
“Bol som šťastný kocúr,vždy s dobrou náladou. Na nikoho z vás, ľudia, sa nehnevám. Možno ste o mne nevedeli. Možno ste čakali na správnu chvíľu. Možno ste mi práve kupovali škrabadlo a misky, ale zabudli ste mi zavolať…Možno. Verím, že svet je dobrý a to čo sa stalo mne, bude len výnimočná náhoda. Verím, že keď sa pozriem z hora na mojich kamošov, budem vidieť len ich usmiate tváre a šťastné konce. Budem ich vidieť v domovoch. Spomínajte na mňa v dobrom, aj keď som občas nejaké to škrabadlo potrápil…ďakujem za opateru a držím všetkým palce.”
Koniec príbehu…